Béla Kéler

Mladosť (1820-1845)

Béla Kéler sa narodil 13. februára 1820 v Bardejove, v dome č.41 na Radničnom námestí, do hornouherskej šľachtickej rodiny ako siedme z pätnástich detí. Kélerove rodné meno je Paul Albert. Ako otec je zapísaný Stephan Kéler, ktorý zastával funkciu zástupcu notára, neskôr senátora - člena bardejovskej mestskej rady a hlavného sudcu. Matka Anna Booth pochádzala zo Spišského Podhradia.

Kéler sa hudobne vzdeláva u regenschoriho Domu sv. Egídia v Bardejove Franza Schiffera, ktorý ho učí základom hry na husle a na klavír. Kéler navštevuje školu vedľa evanjelického kostola, kde je vyučovacou rečou nemčina, aj keď v bardejovských uliciach počúva aj slovenčinu, resp. tzv. mäkkú šarištinu. Základné vzdelávanie v Bardejove ukončuje v roku 1834. V rovnakom roku je konfirmovaný. V štúdiu pokračuje na Evanjelickom lýceu v Levoči (1834-1835) a následne striedavo na Evanjelickom kolégiu v Prešove a Reformovanom kolégiu v Debrecíne (1836-1840).

Aj keď mladý Kéler už počas svojich štúdií v Prešove diriguje školský orchester a píše drobnejšie skladby, nie je možné jasne predikovať jeho budúcu umeleckú kariéru. Kélerovi rodičia uprednostňujú, aby pokračoval v rodinnej tradícii a venoval sa štúdiu práva.

Rozdielnosť predstáv Bélu Kélera a jeho rodičov vyústila do situácie, že na ich želanie nastupuje od 1. júla 1840 na ročnú poľnohospodársku stáž na statkoch grófov Schönborn-Buchheim v Mukačeve. Napriek ťažkej fyzickej práci neprestáva usilovať o svoju umeleckú budúcnosť. V Mukačeve komponuje svoje prvé známe dielo, klavírny valčík Friederike, ktorý bol prvýkrát uvedený na prešovskom karnevale v roku 1840 a je pomenovaný po Kélerovej sestre.

Po skončení stáže v Mukačeve odchádza Kéler pracovať na farmy svojho švagra Ferdinanda Medweya, manžela sestry Amalie Johanny Alexandry, do Haliča a Beskýd. Aj v týchto podmienkach sa ďalej hudobne vzdeláva. Cvičí na husle, študuje spisy o generálbase, harmónii a umení hudobného komponovania Johanna Georga Albrechtsbergera a komponuje viac ako 40 skladieb, oi. Košutov pochod, op.5. V Haliči, kde má početné príležitosti zahrať svoje nové klavírne skladby pre súkromnú spoločnosť, píše v roku 1844 Valčík bardejovskej kúpeľnej sezóny 1844, neskôr vydaný pod názvom Romantický život, op.101.

V dôsledku prírodných katastrof a požiarov prichádza Kélerov švagor Ferdinand o svoj majetok. Kéler stráca zamestnanie a vracia sa do Bardejova. Spolu s rodičmi trávi leto 1844 v ich vile v Bardejovských Kúpeľoch. Ponúka niekoľko svojich valčíkov dirigentovi tamojšieho kúpeľného orchestra, ktorý ich zaraďuje do dramaturgie kolonádnych koncertov. Kéler sa počas jesene 1844 sa sťahuje do Prešova, kde krátko vyučuje hudbu a hrá v orchestri prešovského divadla.

Huslista v Divadle nad Viedenkou (1845-1854)

V roku 1845 sa Kéler sťahuje do Viedne, kde ho riaditeľ a majiteľ Divadla nad Viedenkou (Theater an der Wien) Franz Pokorný od 28. augusta angažuje na miesto huslistu v jeho orchestri. Divadlo, ktoré sa dodnes nachádza vo Viedni na ulici Linke Wienzeile získalo svoj prívlastok podľa riečky Viedenky, ktorá preteká v podzemí vedľa divadla.

Už 30. augusta 1845 zažíva Kéler svoju hráčsku premiéru pri otvorení novej divadelnej sezóny operou nemeckého skladateľa Friedricha von Flotow Alessandro Stradella pod dirigentskou taktovkou Jozefa Netzera. V zozname 27-členného divadelného orchestra z roku 1850 je Kéler uvedený ako štvrtý v poradí pod svojím rodným menom Albert Kéler. Okrem výkonu profesie orchestrálneho huslistu dva roky študuje harmóniu a skladbu u violončelistu Divadla na Viedenke Carla Schlesingera a v rokoch 1851-1853 harmóniu a kontrapunkt u pedagóga viedenského konzervatória, hudobného teoretika, organistu, dirigenta a skladateľa Simona Sechtera, medzi ktorého študentov patrili skladatelia Franz Schubert alebo Anton Bruckner.

Obdobie 1848-1849 je pre Kélera v osobnom živote tragické. V zime 1848 zomiera jeho matka Anna a začiatkom roka 1849 na choleru aj otec Stephan. Obaja sú pochovaní na evanjelickom cintoríne v Bardejove. 2. júla 1849 je v bojoch pri Komárne zabitý Kélerov brat Peter Sigismund, ktorý slúžil ako kapitán 24. pešieho pluku rakúskej armády.

Kélerove deväťročné pôsobenie v orchestri Divadla nad Viedenkou oficiálne končí 7. mája 1854. Počas tohto obdobia je publikovaných jeho prvých desať opusov. Prvým z nich je skladba Tri uhorské, op.1 vydaná v roku 1846. Zásadnou kompozíciou pre Kélerovu ďalšiu najmä dirigentskú dráhu sa stal valčík Hviezdy nádeje op.17. Johann Benedict Sommer žiada Kélera o zaslanie tohto valčíka k orchestrálnemu uvedeniu v Sommerových salónoch v Berlíne, ktorých je vlastníkom. Kéler mu valčík v júli 1853 zasiela.

Dirigent Sommerovho orchestra v Berlíne (1854-1855) 

Na základe úspechu valčíka Hviezdy nádeje, op.17 pred berlínskym publikom, je Kéler Johannom Benedictom Sommerom angažovaný na hlavný dirigentský post v jeho 36člennom orchestri. Koncerty sa konajú takmer každodenne v Sommerových salónoch, ktoré sa rozprestierali na mieste dnešnej vlakovej stanice na Postupimskom námestí. Kélerov prvý koncert sa koná 7. mája 1854. 20. mája prvýkrát predvádza Grosser-Sturm-Galopp, op.12. Od 25. septembra do 9. októbra 1854 hosťuje v Hamburgu, kde diriguje nový valčík Cesty námorníkov, op.43. V rámci jedenásteho koncertu Sommerovho orchestra v Hamburgu uskutočňuje 5. októbra 1854 premiéru svojej rozsiahlej vokálno-inštrumentálnej skladby - hudobného obrazu Karpaty. V stredu 3. januára 1855 v Berlíne uvádza premiéru svojho husľového koncertu Concerto dramatique. Sám sa ujíma interpretácie sólového partu.

Dirigent Lannerovho orchestra vo Viedni (1855-1856)

Na jeseň roku 1855 sa Kéler lúči s berlínskym orchestrom a opäť sa vracia do Viedne. Po nečakanej smrti Augusta Lannera v septembri 1855 sa spolu s doterajším koncertným majstrom orchestra Jakobom Haagom ujíma riadenia Lannerovho orchestra v sezóne 1855-1856. Vo svojom novom pôsobisku uvádza 2. decembra v Domayerovom kasíne vo Viedni premiéru hudobného obrazu Noc v Benátkach a valčíku Friedens-Palmen, op.27. Na jednom z posledných koncertov na poste kapelníka Lannerovho orchestra premiérovo uvádza Kongresovú štvorylku, op.130

Kapelník pluku grófa Mazzuchelliho (1856-1860)

Vo Viedni 1. augusta 1856 je Béla Kéler ustanovený do funkcie kapelníka orchestra 10. pešieho pluku grófa Aloisa Mazzuchelliho. Vojenský pluk postupne prechádza Viedeň, Debrecín, Budapešť, Belehrad, Sibiu, Portogruaro, Valvasone, Brašov a ďalšie mestá.

Kéler komponuje v rokoch 1856-1860 najmä pochody, polky a čardáše, upravuje skladby pre orchester a hudobným vzdelávaním hráčov zvyšuje jeho úroveň. Orchester, v ktorom sú okrem dychových zahrnuté aj sláčikové nástroje, účinkuje nielen pri vojenských príležitostiach, ale aj na samostatných promenádnych koncertoch, kde sú pochody doplňované skladbami v tanečných formách, zmesami populárnych melódií tzv. potpourri, alebo transkripciami opernej tvorby. Dôkazom Kélerovej kvalitnej práce s orchestrom je víťazstvo Mazzuchelliho pochodu, op.22 v súťaži organizovanej rakúskym vojenským kapelníkom Andreasom Leonhardom (1800-1866) v roku 1857.

V polovici marca 1857 vystupuje Kéler so svojím orchestrom v divadle v Debrecíne, ktoré sídli v sýpke radcu Gábora Nánássyho, pretože Csokonaiovo národné divadlo bolo otvorené až v roku 1865.

Kélerov prvý koncert v Budapešti sa uskutočnil 3. októbra 1858. Pravidelné koncerty v Budapešti sa pod jeho vedením konajú až do konca apríla 1859. Výnimkou je krátke obdobie na začiatku roku 1859, kedy Mazzuchelliho pluk pôsobí v Belehrade.

V máji 1859 sa Kéler ako vojenský kapelník spolu s vojnovou výpravou rakúskej armády presúva do Talianska, kde prebieha tzv. Druhá talianska vojna za nezávislosť medzi rakúskou armádou a sardínsko-francúzskymi vojskami. Počas vojny pôsobí severovýchodne od Benátok v Portogruaro a vo Valvasone. Po skončení tejto vojnovej operácie, resp. porážke rakúskej armády v bitke pri Solferine od sardínsko-francúzskych vojsk, privádza Kélera služba vo vojenskom orchestri do Sibine.

Kélerove pôsobenie vo vojenskom pluku je fyzicky veľmi náročné a zrejme sa negatívne podpisuje na jeho neskorších vážnych zdravotných problémoch. Už počas služby absolvuje niekoľko liečebných pobytov v rumunských kúpeľoch Oradea. V roku 1860 zo zdravotných dôvodov žiada o uvoľnenie z funkcie kapelníka. V tejto veci mu je vyhovené a svoju službu v armáde končí 30. septembra 1860.

Kapelník orchestra v Budapešti (1861-1862)

Druhú polovicu roku 1860 a prvé mesiace roku 1861 trávi Kéler v Bardejovských Kúpeľoch, v Prešove a na ďalších miestach svojho rodného kraja. Odtiaľ mieri do Budapešti, kde spolu s Jozefom Dubezom, ktorý do roku 1860 pôsobil v Haliči ako kapelník 4. pešieho pluku Hoch-und Deutschmeister, zakládá orchester. Kéler na jeho čele pôsobí od marca 1861 do konca roka 1862. Na úvodnom marcovom koncerte Kéler s Dubezom interpretujú premiéru spoločne skomponovaného husľového dvojkoncertu Umeleckí bratia (Die beiden Kunstbrüder). Orchester účinkuje na slávnostnom koncerte pri otvorení nového Budinského ľudového divadla v Budapešti 14. septembra 1861, na ktorom predvádza Rákociho predohru op. 76.

Ku koncu roka 1862 prichádza Kélerovi ponuka od nassauského vojvodu k dlhodobému angažmánu na pozíciu dirigenta orchestra jeho pluku vo Wiesbadene. Keďže Kéler uprednostňoval trvalé zmluvy pred neistým pôsobením na voľnej nohe bez stálych príjmov, rozhodol sa ponuku prijať a ďalej nepokračovať v pôsobení na čele vlastného orchestra v Budapešti.

Hudobný riaditeľ 2. pluku nassauského vojvodu (1863-1866)

Po Benedictovi Stadtfeldovi (1788-1878), ktorý vo svojich 75 rokoch odchádza do dôchodku, sa Kéler 1. januára 1863 ujíma funkcie dvorného kapelníka 45členného orchestra 2. pluku nassauského vojvodu Adolfa vo Wiesbadene, ktorému velí plukovník Bruno Neidhardt von Gneisenau (1811-1889).

Najväčšiu časť koncertov Kéler diriguje v kúpeľnom dome vo Wiesbadene, pretože v tom čase ešte neexistoval stály kúpeľný orchester. Dramaturgia Kélerových koncertov je zložená nielen z jeho vlastných skladieb a podobne ladených tanečných kompozícií ďalších autorov, ale aj zo symfonickej tvorby Haydna, Mozarta, Beethovena, Mendelssohna-Bartholdyho, Schuberta, Berlioza ai. Neoddeliteľnou súčasťou koncertov sú i predohry romantických skladateľov - Verdiho, Rossiniho, Gounoda, Donizettiho, Webera a ďalších. Medzi interpretmi Kélerových koncertov nechýbajú známi husľoví virtuózi - Henryk Wieniawski, Eduard Reményi, Henri Vieuxtemps alebo koloratúrna sopranistka Adelina Patti.

V rámci hosťovania Kélerovho orchestra v berlínskej Tonhalle v marci 1866 sa uskutočňuje premiéra valčíka Berlínske deti, op.77. V apríli 1866 mieri Kéler z Berlína do Drážďan, kde na spoločných koncertoch vystupuje s tamojším hudobným riaditeľom Moritzom Erdmannom Puffholdtom.

Kéler zažíva významnú udalosť v osobnom živote, keď sa mu 23. mája 1866 narodil syn Albert (1866-1953). Jeho matkou je Amalie Baum, po ktorej nesie Kélerov syn svoje priezvisko.

Béla Kéler zotrváva v pozícii kapelníka orchestra 2. pluku do novembra 1866, kedy je Nassauské vojvodstvo, po porážke Rakúskeho cisárstva v prusko-rakúskej vojne, anektované Pruskom. Vojvoda Adolf je zbavený trónu a nassauské vojenské oddiely sú začlenené do pruskej armády.

V Mohuči, Bardejove, Amsterdamu (1867-1869)

V rokoch 1867-1870 nemá Kéler stály príjem. Býva v podnájme vo Wiesbadene, najprv na adrese Michelsberg 23, neskôr na Marktstraße. V januári a februári 1867 diriguje wiesbadenský kúpeľný orchester na karnevalových koncertoch v historickej sále Frankfurter Hof v Mainzi. Každú nedeľu a cez sviatky riadi koncerty vo wiesbadenskom Saalbau Schirmer. V letných mesiacoch, vo svojom voľnom čase, navštevuje Svetovú výstavu v Paríži a cestuje po Švajčiarsku.

V júli a auguste 1868 sa Kéler zdržiava vo svojom rodnom Bardejovskom kraji. 4. augusta 1868 v spolupráci s grófom Ferenczom Szirmayom (1838-1871) organizuje v Bardejovských Kúpeľoch benefičný koncert na pomoc obetiam požiaru v Bardejove, pri ktorom zhorelo niekoľko desiatok domov. Kéler s klavírnym sprievodom interpretuje Meditáciu Charlesa Gounoda na podklade Bachovho prelúdia a dve vlastné diela - prvú uhorskú idylu Rozlúčka s Dolnou zemou, op.134/1 a koncertný kus Búrka a pokoj (Tempete et calme), ktorý je nástrojovou verziou pre husle a klavír pôvodnej skladby Concerto dramatique pre husle a orchester.

V polovici augusta 1868 sa Kéler vracia do Wiesbadenu, kde 28. augusta 1868 prvýkrát diriguje svoj nový, a zrejme najznámejší, valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83, ktorý je často porovnávaný s valčíkom Johanna Straussa Na krásnom modrom Dunaji, op.314.

V decembri 1868 Kéler získava od Johanna Eduarda Stumpffa (1813-1879) angažmán na štyri koncerty v Amsterdame. Na prvých troch koncertoch v divadle Frascati diriguje výhradne vlastné kompozície. Počas štvrtého koncertu, v koncertnej sieni Parkzaal, sa o vedenie orchestra delí s Willemom Stumpffom (1826-1912). Najväčší ohlas v publiku zaznamenáva valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83.

Na začiatku roka 1869 je klavírna verzia valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83 publikovaná v berlínskom vydavateľstve Bote & Bock. Za necelý rok si tento notový materiál kupuje viac ako 10 000 zákazníkov.

V auguste 1869 Kéler premiérovo predvádza predohru Zasvätenie chrámu, op.95 pri otvorení synagógy vo Wiesbadene, ktorá sa vo štvrti Michelsberg nachádzala do novembra 1938, kedy bola zapálená počas tzv. Krištáľovej noci a následne zničená.

Od októbra 1869 do začiatku mája 1870 je Kéler dlhodobo hospitalizovaný v nemocnici vo Würzburgu s urologickými problémami, ku ktorým sa následne pripájajú aj žalúdočné komplikácie.

Kapelník kúpeľného orchestra vo Wiesbadene (1870-1872)

Kéler sa po sedemmesačnom nemocničnom pobyte vo Würzburgu vrátil 4. mája 1870 do Wiesbadenu, kde si prenajíma dvojizbový byt na adrese Emser Strasse 27c.

V dôsledku nasadenia vojenského pluku na francúzske bojisko zostávajú kúpele bez hudobného telesa, pretože jeho členovia pôsobili zároveň v kúpeľnom orchestri. Pretože odchádza aj doterajší kapelník Josef Kaschte (1821-1878), prijíma Kéler ponuku od predstavenstva kúpeľnej spoločnosti na zostavenie a vedenie nového orchestra od 25. júla 1870.

V zimných mesiacoch na prelome rokov 1870/1871 sa promenádne koncerty kúpeľného orchestra konajú v hoteli Victoria. Na začiatku apríla 1871 sa koncerty vracajú späť do wiesbadenského kúpeľného domu, ktorý vo vtedajšej podobe už neexistuje. Pôvodná budova bola zbúraná a na jej mieste postavená nová. Počas roku 1871 Kéler diriguje doteraz najvyšší počet koncertov - 366.

Kéler odchádza z čela kúpeľného orchestra vo Wiesbadene k 31. decembru 1872. Je pravdepodobné, že to súvisí s novým zákonom v Prusku, ktorý nariaďuje uzavrieť všetky herne najneskôr do konca tohto roka, čo so sebou nieslo predpoklad dramatického prepadu návštevnosti celých kúpeľov. Kélerove rozlúčkové koncerty 28. a 31. decembra 1872 prebiehajú vo veľkolepom duchu. V preplnenom sále sa prítomní poslucháči lúčia s Kélerom a zároveň aj s prevádzkou miestneho kasína. Tomuto aktu Kéler venuje dve premiéry svojich kompozícií - polky francaise Šťastena, op.99 a valčíku Posledné hodiny šťastia, op.100.

Hľadanie nových príležitostí (1872-1873)

Kéler ďalej pôsobí ako hosťujúci dirigent na voľnej nohe, čo mu umožňuje častejšie vystupovať v zahraničí a tým sa stať známejším aj mimo teritória Nemecka a Rakúska-Uhorska. Kélerovým trvalým bydliskom zostáva aj naďalej Wiesbaden, kde má prenajatý byt. Na jar 1873 sa zdržiava v Berlíne a na začiatku leta v Londýne, kde plánuje svoje turné v septembri 1874. V apríli 1873 je v americkej tlači publikovaný Kélerov záujem o koncertné turné v USA.

Predposledná návšteva rodného Bardejova (1873)

V roku 1873 Kéler navštevuje po 5 rokoch svoju Bardejovskú domovinu. Rovnako ako pri každej návšteve Bardejova býva vo svojom dome v Bardejovských Kúpeľoch, ktorý získal v roku 1850 po smrti svojho otca Stephana. Dom dnes už neexistuje, ustúpil novej kúpeľnej výstavbe v 2. polovici 20. storočia. Keďže Kéler pôsobí prevažne v západnej časti Európy, dom väčšinu roka prenajíma kúpeľným hosťom. Správkyňou jeho domu je Kélerova sestra Emilie Vandráková, ktorá bola druhou ženou Andrása Vandráka, dlhoročného riaditeľa Evanjelického kolégia v Prešove. Na záhrade Kélerovho domu sa nachádzal minerálny prameň, ktorý vyvieral do jeho studne. V súčasnosti sú všetky pramene v Bardejovských Kúpeľoch v novej kolonádnej hale. Kélerov prameň zrejme vyviera pod názvom "lekársky".

V júli 1873 vystupuje Kéler ako huslista s klavírnym sprievodom na charitatívnom koncerte neďaleko Bardejova, v kúpeľoch Starý Smokovec, kde interpretuje vlastné skladby. Výťažok koncertu je venovaný na zlepšenie stavu tatranských ciest.

V Londýne a Manchestri (1874-1875)

V prvom polroku 1874 sa Kéler kompozične pripravuje na svoje anglické turné. Svojmu londýnskemu vydavateľovi J. B. Cramerovi priebežne zasiela nové skladby. V septembri 1874 je Kéler pozvaný na štyri týždne do Londýna, kde spolu s ďalšími dirigentmi riadi od 5. septembra do 2. októbra stočlenný orchester v Kráľovskom divadle Covent Garden v koncertnej rade Grand Instrumental and Vocal Promenade Concerts. Na úvodnom koncerte 5. septembra uvádza dve premiéry svojich diel s názvami symbolizujúcimi jeho príchod z Wiesbadenu do Londýna. Sú nimi galop Medzi Calais a Doverom, op.105 a valčík V novej vlasti op.112. Okrem pravidelnej koncertnej činnosti sa tu Kéler stretáva s mnohými zaujímavými ľuďmi. Medzi nimi sú vydavatelia jeho diel a pianista Joseph Rummel (1818-1880), ktorý inicioval Kélerove londýnske hosťovanie.

Kéler sa v priebehu londýnskeho angažmánu dozvedá, že mu švédsky kráľ Oskar II. udelil najvyššie švédske ocenenie v oblasti hudby, dramatického umenia a literatúry Litteris et Artibus. Kéler medailu považuje za najvyššie ocenenie svojej práce. Koncert, na ktorom ju má prvýkrát pripnutú na hrudi, navštevujú vojvoda a vojvodkyňa z Edinburghu - Alfréd, vojvoda Sasko-Kobursko-Gothajský s manželkou Máriou Alexandrovnou Romanovovou, dcérou ruského cára Alexandra II., ktorej Kéler venoval valčík V novej vlasti, op .112.

V závere angažmánu v Londýne prijíma Kéler ponuku od Edwarda de Jonga (1837-1920) na hosťovanie v Manchestri vo Free Trade Hall, kde vystupuje na troch koncertoch 17., 19. a 24. októbra v cykle Mr. de Jong's Popular Concerts. Na koncertoch sa v dirigovaní približne 60členného orchestra Kéler strieda s Jongom.

31. októbra 1874 sa koná večer Uhorskej asociácie v Londýne, na ktorom Kéler, ako huslista, interpretuje s klavírnym sprievodom svoje diela. Podobný večer sa koná aj v polovici marca 1875.

Špeciálne pre Alexandru Dánsku, princeznú z Walesu píše Kéler v apríli 1875 valčík Ehret die Frauen, op.113.

Do leta 1875 Kéler nezískava v Londýne ďalší angažmán, a tak sa plánuje vrátiť do Wiesbadenu a následne niekoľko týždňov stráviť na ozdravnom pobyte v Bad Ems.

V berlínskom Stadtparku (1876)

V druhej polovici roku 1875 a prvej polovici roku 1876 Kéler predovšetkým komponuje.

7. marca navštevuje vo Frankfurte svojho bývalého zamestnávateľa, vojvodu Adolfa I. Luxemburského. Odovzdáva mu Uhorskú veselohernú predohru, op.108, ktorú dedikoval švédskemu panovníkovi Oskarovi II.

23. apríla oslavuje vojvoda Adolf na zámku Hohenburg svoju striebornú svadbu so svojou druhou manželkou Adelaide Máriou Anhaltsko-Desausskou. Kéler sa vzhľadom k veľkej vzdialenosti osláv osobne nezúčastňuje a svoj svadobný dar v podobe valčíka Hymens Blumen-Spende, op.122, iba posiela.

V polovici júla odchádza Kéler na niekoľkotýždňový ozdravný pobyt do Bad Ems. Počas tamojšieho pobytu mu prichádza ponuka na 14-dňový angažmán v Berlíne, kam následne, po krátkej zastávke vo Wiesbadene, odchádza. Kéler diriguje od 30. júla do 12. augusta orchester Berliner Sinfonie-Capelle na šiestich koncertoch v berlínskom Stadtparku. Na poslednom koncerte 12. augusta oceňujú Kélera svojou návštevou členovia Uhorskej spoločnosti v Berlíne, ktorí mu po skončení premiéry pochodu Das Vaterland hoch, op.126 odovzdávajú vavrínový veniec so svojím venovaním.

Kéler dosahuje úspechy aj na poli vydávania svojich diel. S berlínskym vydavateľom Johann André - Offenbach am Main uzatvára zmluvu na vydanie I. série uhorských tancov pre štvorručný klavír. V rovnakom vydavateľstve vychádza v auguste 1877 dvojzväzkové vydanie I. a II. série Uhorských tancov pre štvorručný klavír a pre symfonický orchester. Najneskôr počas októbra 1876 sa Kéler vracia z Berlína do Wiesbadenu, kde je 10. decembra angažovaný na koncert v kúpeľnom dome.

V mníchovskej Anglickej záhrade (1877)

5. júna Kéler prichádza do Mníchova, kde získal angažmán od tamojšej spoločnosti Englisches Café. Jeho takmer každodenné koncerty sa uskutočňujú od 10. júna do 30. augusta. Keďže sa koncerty odohrávajú v Anglickej záhrade pod šírym nebom, má počasie zásadný vplyv na návštevnosť koncertov a tým aj na Kélerov príjem, ktorý je stanovený percentuálnym výpočtom z čistého zisku. 23. júna Kéler premiérovo predvádza valčík Spomienka na ľadovcovú záhradu v Lucerne, op.125 a 7. augusta, v rámci tzv. Talianskej noci, ďalší valčík Pre srdce a dušu, op.118. Celkovo počas dvoch mesiacov v Mníchove diriguje 86 koncertov. 

V Zürichu a Lucerne (1877)

7. septembra Kéler odchádza z Mníchova do Zürichu, kde mu bol ponúknutý koncertný angažmán na tri koncerty od spoločnosti Das Tonhalle-Orchester Zürich. Prvé tri Kélerove koncerty sa konajú od 10. do 12. septembra. Vedenie spoločnosti Tonhalle je s Kélerovým umením natoľko spokojné, že mu ponúka štvrtý a neskôr aj piaty koncert. Na štvrtom koncerte 13. septembra prvýkrát zaznieva polka-francaise Pri Zürišskom jazere, op.129. Potom Kéler odchádza do Lucernu, kde vystupuje v nedeľu 23. septembra na koncerte v Hotel du Lac. 27. septembra sa cez Stuttgart vracia do Wiesbadenu.

V Hamburgu u Georga Stadlyho (1877-1878)

Na odporúčanie Jacoba Cohena je Kéler angažovaný na mesačný koncertný kontrakt v Hamburgu v spoločnosti Georga Stadlyho - Stadly'sche Etablissement. Vo štvrtok 11. októbra 1877 odchádza do Hamburgu. Pozitívne reakcie na Kélerove hosťovanie v čele orchestra 2. hanzového pešieho pluku č. 76 predlžujú jeho mesačný záväzok o dva týždne - do 29. novembra. Následne Kéler prijíma Stadlyho ponuku na ďalší mesačný koncertný cyklus v januári 1878. Aj keď medzi oboma koncertnými šnúrami je niekoľkotýždňové časové oneskorenie, zostáva v tomto medziobdobí v Hamburgu. Štedrý večer roku 1877 trávi u Georga Stadlyho. Kéler zostáva v Hamburgu i po skončení pracovnej časti svojho pobytu.

Na svetovej výstave v Paríži (1878)

Na začiatku mája 1878 dostáva Kéler ponuku na koncertný cyklus v Paríži. Preto 10. mája opúšťa Hamburg a vydáva sa za ďalším umeleckým záväzkom do krajiny galského kohúta. Do Paríža prichádza 17. mája večer. Pre účely 7. Svetovej výstavy, ktorá sa koná od 1. mája do 31. októbra, tu vzniká 80členný orchester, ktorý v budove Oranžérie riadi Jean-Baptiste Arban spolu s ďalšími renomovanými dirigentmi. Kéler diriguje celkovo 30 koncertov medzi 24. májom a 21. júnom. Od 27. júna, šesť dní po poslednom 30. koncerte, je hospitalizovaný v Nemocnici rádu sv. Jána z Boha. 3. augusta večer opúšťa parížsku nemocnicu a deň potom v nedeľu 4. augusta prichádza do Wiesbadenu.

Tivoli v Hannovri a Kodani (1878)

Kéler sa vo Wiesbadene dlho nezdržiava, pretože hneď 8. augusta odchádza na turné do Kodane, ktoré mu ponúkol umelecký riaditeľ tamojšieho zábavného parku Tivoli Bernhard Olsen.

Prvou Kélerovou koncertnou zastávkou je však Hannover, kde od 11. do 15. augusta diriguje orchester 1. hannoverského pešieho pluku č.74 v novootvorenej koncertnej záhrade Tivoli Karla Röpkeho. Až potom mieri z Hannoveru cez Hamburg, Kiel a Korsør do Kodane.

Kélerove koncerty v Kodani sa konajú medzi 24. augustom a 11. septembrom v dodnes existujúcom zábavnom parku Tivoli. Spoluúčinkuje na nich stály dirigent orchestra Tivoli Balduin Dahl (1834-1891). Kéler odchádza z Kodane do Wiesbadenu 21. septembra. Po ceste sa ešte na dlhší čas zastavuje v Hamburgu a Kasseli. Po viac ako 1,5 roku sa 1. novembra vracia na dlhší čas do Wiesbadenu.

Tivoli, Kodaň (1876)

Oslavy 25 let dirigentské činnosti ve Wiesbadenu (1879)

V apríli 1879 pripravuje Kéler oslavu 25. výročia svojej dirigentskej kariéry, ktorej hlavným bodom je koncert 7. mája v Kurhause vo Wiesbadene. Kélerov jubilejný koncert je spojený s veľkými poctami a ozvláštnený premiérami dvoch jeho nových skladieb - valčíka Od Rýna k Dunaju, op.138 a prepracovanou verziou Jubiläumsfeier Fest-Ouverture, op.132. Následné oslavy sa konajú vo wiesbadenskom Kimo-Kaimo klube, ktorého je skladateľ dlhoročným čestným členom.

Kéler dostáva veľa listov, telegramov, vencov a kvetín. Medzi gratulantami boli aj traja z českého územia: hudobný skladateľ a kapelník Jan Pavlis (1819-1880), hlavný dodávateľ dychových nástrojov pre rakúske armádne orchestre Václav František Červený (1819-1896) z Hradca Králové a český huslista, hudobný skladateľ a dirigent orchestra v Karlových Varoch August Labitzky (1832-1903). Kéler si veľmi cení blahoprajný list od svojho švagra Andrása Vandráka z Prešova, ktorému prisudzuje zásadný podiel na svojom umeleckom raste.

V Hannovri, Hamburgu, Drážďanoch, Halle a Lipsku (1879)

Pracovné povinnosti Kélerovi nedovoľujú, aby si vychutnal dozvuky svojej oslavy a už 9. mája odchádza na tri koncerty do Hannoveru, ktoré sa konajú od 11. do 13. mája v miestnom zábavnom zariadení Tivoli, kde koncertoval už v predchádzajúcom roku.

V sobotu 16. mája prichádza Kéler do Hamburgu na trojmesačný angažmán - od 1. júna do 1. septembra v záhrade Labského pavilónu, kde ho pozval riaditeľ hamburského mestského divadla a zároveň aj opery Bernhard Pollini. Väčšinu času Kélerovi zaberá práca s orchestrom. Takmer každý deň s ním dve hodiny skúša a večer vystupuje na koncertoch, ktoré s prestávkami trvajú 4-6 hodín. Podľa zmluvného záväzku musí dvakrát za mesiac uskutočniť benefičný koncert. Prvý z nich, s premiérou valčíka Elbe und Fluth, sa uskutočňuje 24. júla 1879. Keďže sa koncerty konajú pod holým nebom, je počet poslucháčov ovplyvnený miestnym prímorským, veľmi nevyspytateľným, počasím. Po koncertoch sa Kéler pravidelne stretáva so svojím priateľom Heinrichom Fürstenowom, ktorý na jeho koncertoch spoluúčinkuje ako druhý dirigent.

V auguste 1879 poskytuje Kéler hamburským novinám vyjadrenie k situácii, že poslucháči sú na koncertoch v Labskom pavilóne často udivení Kélerovým autorstvom čardáša Spomienka na Bardejov, op.31, ktoré mylne prisudzujú Johannesovi Brahmsovi.

"S prekvapením som zaznamenal, že kedykoľvek som na koncertoch hral svoj uhorský tanec Spomienka na Bardejov, objavila sa otázka, ako došlo k tomu, že sa pod skladbou objavilo moje meno, pretože ľudia sa všeobecne domnievajú, že skladateľom menovaného tanca bol Johannes Brahms. Aby som čelil tomuto omylu, ktorý je v hudobnom svete rozšírený, a aby som chránil svoje autorské práva, som nútený prehlásiť, že som tento uhorský tanec zložil v roku 1858 a tiež svojho času prvýkrát predviedol v Debrecíne. Ešte v tom istom roku tanec vyšiel ako moja klavírna kompozícia opus 31 v hudobnom vydavateľstve Ròzsavölgyi & Co. Niekedy na začiatku roku 1870, tzn. zhruba o 12 rokov neskôr, upravil pán Brahms desať rôznych uhorských tancov, medzi nimi pod č. 5 aj môj vyššie uvedený tanec, pre štvorručný klavír a rovnako pán Brahms, na základe už publikovaných klavírnych vydaní u vyššie spomínanej spoločnosti, upravil aj zostávajúcich deväť tancov pre štvorručný klavír. Hoci zásluhy, ktoré pán Brahms získal úpravou týchto uhorských tancov, sú v hudobnom svete už dlho uznávané, a ja ako Uhor ich oceňujem a vážim si ich o to viac, je potrebné myslieť aj na skladateľov originálnych melódií podľa starého latinského príslovia ´Nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zhynúť svet´."

Po koncertnej šnúre v Hamburgu absolvoval Kéler v prvej polovici novembra 1879 koncertné turné s orchestrom 2. pešieho pluku cisára Viliama IV. v Drážďanoch, na ktorom v prvej z troch častí koncertu vystupoval aj kapelník tohto pluku a neskorší šéfdirigent Drážďanskej filharmónie Friedrich August Trenkler. Kéler potom dirigoval v Halle, a na konci novembra v Lipsku. 13. decembra 1879 sa po viac ako siedmich mesiacoch vracia do Wiesbadenu, kde si prenajíma byt na adrese Emser Strasse 65. 

Poslednýkrát v Bardejove (1880)

Po siedmich rokoch, v máji 1880, prichádza Kéler poslednýkrát do svojej domoviny. Odtiaľ mieri v druhej polovici augusta 1880 do Vroclave, kde diriguje 20 koncertov v Liebichovom divadle. Do Wiesbadenu sa vracia 25. septembra 1880. 15. októbra tam diriguje premiéru svojej Koncertnej polky. 

V berlínském Krolle a Vroclave (1881)

Na celú letnú sezónu roku 1881, od mája do konca septembra, je Kéler oslovený majiteľom Krollovej opery Jakobom Engelom na hosťovanie v Berlíne. Na 2. polovicu augusta 1881 dostáva ponuku na angažmán v poľskom Vroclave. Kéler usiluje o to, aby koncerty v Berlíne a Vroclave na seba nadväzovali.

5. mája 1881 odchádza Kéler z Wiesbadenu na koncerty do Berlína, ktoré sa konajú od 8. mája do 15. augusta. Väčšina z nich sa uskutočňuje pod holým nebom, ale v prípade nepriazne počasia sa presúvajú do interiéru. Hlavnou časťou programu nie sú Kélerove koncerty, ale predstavenie celovečerných opier, ktoré pred začiatkom a po ich skončení rámujú kratšie Kélerove koncerty s približne 40členným orchestrom.

Po skončení svojho záväzku v Berlíne, odchádza do Vroclavu, kde diriguje vlastné celovečerné koncerty. 4. septembra 1881 tu svoje vystúpenia zakončuje.

Poslední koncerty v Zürichu, Frankfurte a Kolíne (1882)

Kéler sa na začiatku roka 1882 naposledy sťahuje - z bytu Emser Strasse č. 65 na Emser Strasse č. 61.

Od 22. do 28. augusta diriguje 7 koncertov v Zürichu. Odtiaľ cestuje do Frankfurtu nad Mohanom, kde vystupuje na charitatívnom koncerte v miestnej zoologickej záhrade. 31. augusta sa vracia do Wiesbadenu.

Od 26. do 29. októbra ešte diriguje v Kolíne nad Rýnom orchester streleckého pluku č. 40, s ktorým uskutočňuje premiéru svojho posledného dokončeného valčíka Der Musen Rheinfahrt. V nedeľu 29. októbra 1882 diriguje Béla Kéler v Kolíne nad Rýnom svoj posledný koncert.

Úmrtie (1882)

Od 12. novembra 1882 leží vážne chorý Kéler v mestskej nemocnici vo Wiesbadene. Až do poslednej chvíle je plne pri vedomí a poveruje svojho blízkeho priateľa a zároveň právneho zástupcu Heinricha Heubela vykonaním všetkých detailov svojho pohrebu a rozdelením svojho majetku.

Béla Kéler umiera vo Wiesbadene 20. novembra 1882. Na svoj pohreb, ktorý sa koná 23. novembra 1882 o 15 hodine, si napísal pochod s názvom Smútočný pochod na vlastný pohreb. Jeho predvedenie zveruje svojmu priateľovi a kolegovi kapelníkovi Munchovi, ktorý pochoduje na čele pohrebného sprievodu s orchestrom Fusilier-Regiment "von Gersdorff" č. 80. Na Kélerovom pohrebe sú zastúpené rôzne wiesbadenské združenia a spolky, kráľovské divadlo, kúpeľný orchester, spevácke zbory a dva nassauské pešie pluky. Kélerovu truhlu sprevádzajú priatelia, známi, obdivovatelia a ďalší smútiaci. Pohrebnú reč prednáša nassauský dvorný kazateľ Köhler. Následne je Kéler pochovaný na cintoríne Nordfriedhof vo Wiesbadene.

V Bardejove je Béla Kéler pripomínaný mramorovou pamätnou doskou s reliéfnou bustou na jeho rodnom dome, ktorá bola slávnostne odhalená 19. augusta 1906. Autorom diela je sochár a keramik Béla Markup. Pri slávnostnom odhalení predniesli prejavy bardejovský rodák Álmos Jaschik (1885-1950), riaditeľ gymnázia Antal Vas (1851-1916), ktorí sa v tejto veci veľmi angažovali, a starosta Bardejova Alajos Rhode. Hudobný program zaisťoval kapelník Dezső Kövér (1873-1933) zo Satu Mare, ktorý v rovnaký deň po obede vystúpil so svojím vojenským orchestrom v Bardejovských Kúpeľoch s koncertom výhradne z diel Bélu Kélera. V rámci spomienkového ceremoniálu bol stručne zhrnutý aj Kélerov umelecký život a spomenutý odkaz vo forme hudobnín a ďalších listinných dokumentov, ktoré v testamente zanechal svojmu rodnému mestu.

Zdroj informácií: BURDYCH, Pavel. Rozšířená biografie a sumarizace díla Bély Kélera (1820-1882) s akcentem na autograf hudebního obrazu Karpaty [online]. Dizertačná práca. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, Pedagogická fakulta., 21.4.2021.  [cit. 2021-06-29].