en-Operaslovakia.sk: Symfonický koncert v rámci 9. kultúrneho leta Bélu Kélera v Bardejove

24/08/2018

Dramaturgia tohoročného 9. kultúrneho leta Bélu Kélera zaradila do programu, tak ako v predchádzajúcich rokoch, symfonický koncert. Podobne ako, predchádzajúce ročníky Kultúrneho leta Bélu Kélera, aj tohoročný sa konal s finančnou podporou Mesta Bardejov a z verejných zdrojov ho podporil Fond na podporu umenia. 

Usporiadateľmi symfonického koncertu, ktorý sa konal 31. júla 2018 v Evanjelickom kostole v Bardejove - referujeme z tohto koncertu - a 1. augusta 2018 na Kolonáde v Bardejovských Kúpeľoch boli Mesto Bardejov, Šarišské múzeum Bardejov, Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Bardejove a Spoločnosť Bélu Kélera. Ako hosťa si usporiadatelia prizvali Symfonický orchester Dunakeszi z hlavného mesta Maďarska Budapešť.

Ide asi o 60-členné teleso založené v roku 1984, ktoré vzhľadom na koncertné priestorové možnosti vystúpilo v menšom obsadení 26 členov. Od roku 2005 je podporované ministerstvom kultúrneho dedičstva a samosprávou Vác a Dunakeszi. Orchester ročne realizuje okolo 100 koncertov v Maďarsku, najmä v Štátnej opere v Budapešti. Orchester koncertoval však aj v Nemecku, Rusku, Gruzínsku, Mexiku a Izraeli. Od roku 1994 je jeho šéfdirigentom a riaditeľom Pál Farkas, ktorý získal hudobné vzdelanie v odboroch hra na husle, spev a dirigovanie v mestách Vác, Nyiregyháza, Eger a Budapešť. Medzinárodné uznanie si získal prostredníctvom televíznej operetnej show Inter-Operett a hudobnej show Zoltána Mágu. Koncert pod názvom Grosse Wiener Neujahrskonzert dirigoval v Nemecku, Dánsku, Izraeli, Rusku, Gruzínsku, Mexiku a Ekvádore. Ťažisko jeho repertoáru tvorí predovšetkým opera, opereta, muzikál a aj filmová hudba.

Dramaturgia koncertu bola zložená výlučne zo symfonickej tvorby Bardejovského rodáka Bélu Kélera (1820 - 1882), pričom poukázala na mnohorakosť tejto oblasti jeho symfonického kompozičného snaženia. Koncert začínal tradične predohrou, v tomto prípade Rákoczyho predohra op. 76. Dielo vzniklo v roku 1861 pre nové Ľudové divadlo vo Viedni. V Bardejove zaznela v roku 1906 pri odhalení pamätnej tabule Bélu Kélera. Dirigent Pál Farkas pojal predohru so svojim orchestrom ako svieže dielko vhodne navodzujúce príjemnú počiatočnú koncertnú atmosféru, plné krásnych skladateľských nápadov v adekvátnom technickom a umeleckom stvárnení.

V nasledujúcej skladbe večera sa predstavil zanietený propagátor diela Bélu Kélera, spolu so svojou manželkou klaviristkou Zuzanou Bérešovou člen Československého komorného dua, tohoročného rezidenčného súboru slovenských a českých ambasád k 100. výročiu založenia Československej republiky, huslista Pavel Burdych. V jeho prevedení v spolupráci so Symfonickým orchestrom Dunakeszi pod taktovkou Pála Farkasa zazneli Tri uhorské idyly op. 134. Ide o zaujímavo koncipované trojčasťové dielo evidentne s programovým zameraním, o čom svedčia aj názvy jednotlivých častí: I. Rozlúčka s Dolnou zemou, II. Syn zeme, III. Túžba po vlasti. Všetky časti majú spoločnú vnútornú štruktúru vychádzajúcu z uhorského štýlu - pomalý diel, vyžadujúci od interpreta veľkú dávku muzikality a zmyslu pre krásny plný tón a rýchly diel kladúci dôraz na nástrojovú virtuozitu. Popritom však dielo prináša zaujímavý inštrumentačný prístup zo strany skladateľa, keď v oboch krajných častiach znie tutti orchester a v strednej sprevádza sólistu sláčikový orchester s občasnými nástrojovými epizódami flauty a klarinetu. Pavel Burdych sa v tejto skladbe uviedol aj ako znamenitý znalec Kélerovho diela, keď editoval orchestrálne party, na základe čoho dielo zaznelo v novodobej svetovej premiére. Ako interpret sa predstavil v znamenitej forme ako umelec vládnuci nevyčerpateľnou hudobnou fantáziou, podporenou krásnym tvárnym tónom a neomylnou nástrojovou technikou. V jeho podaní zazneli Tri uhorské idyly op. 134 priam v ideálnej interpretačnej podobe, pričom orchester mu bol dôstojným partnerom, na čom mal značný podiel aj dirigent.

Nasledujúca päťčasťová orchestrálna skladba Život vojaka op. 62/1 nesie opäť znaky programovej hudby, pričom jednotlivé časti nasledujú attacca bezprostredne po sebe. V tomto zmysle nezaprel Béla Kéler v sebe romantického skladateľa, veď prevažná časť jeho symfonickej tvorby - vrátane tanečných hudobných druhov - sú programového charakteru. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že je autorom aj rozsiahlejších programových orchestrálnych skladieb, v ktorých sú obsadené aj zbory a sólisti - Karpaty a Alpy, ktoré však ešte čakajú na novodobé uvedenie. Na novodobej premiére skladby Život vojaka op. 62/1 má značnú zásluhu holandský dirigent Andre Bodin, ktorý revidoval partitúru a orchestrálne party, čím skladbu pripravil pre modernú interpretáciu. Symfonický orchester Dunakeszi so šéfdirigentom Pálom Farkasom svojim výkonom potvrdil, že hudba B. Kélera mu je blízka a v plnej miere dokázal vystihnúť všetky technické a muzikantské nuansy partitúry. Vrelý potlesk publika svedčil o tom, že ho umelci v plnej miere svojim výkonom oslovili.

Výrazným dramaturgickým počinom koncertu bolo zaradenie skladby Concerto dramatique pre sólové husle a orchester do jeho programu. Skladba je známa skôr v autorizovanej verzii Bélu Kélera so sprievodom klavíra. Táto verzia je aj jedným z dominantných skladieb repertoáru sólistu večera Pavla Burdycha, ktorý ju uvádza pomerne často nielen doma, ale aj na zahraničných koncertných pódiách. Skladba zaznela prvý raz v podaní jej autora Bélu Kélera v Berlíne 30. novembra 1854, pričom ju hral v tom istom roku aj so sprievodom klavíra. Pavol Burdych sa aj v tejto skladbe prejavil ako zručný editor, keď dokonca zrekonštruoval prvú stranu partitúry a pripravil jednotlivé orchestrálne party pre využitie v orchestrálnej prevádzke. Ostatne Pavel Burdych je v súčasnosti interným doktorandom Univerzity Palackého v Olomouci, kde sa v rámci štúdia venuje pramenným výskumom a digitálnemu prepisu autografov programových skladieb Karpaty a Alpy. Burdychova koncepcia uvedenia skladby Concerto dramatique sa v plnej miere opierala o jeho vynikajúcu technickú dispozíciu, neomylnú intonáciu, hlboký citový ponor do náladového bohatstva skladby opierajúc sa v plnej miere o svoju výnimočnú muzikantskú inteligenciu. Výsledkom bolo mimoriadne stvárnenie, ktoré svojou bravúrou strhlo početné publikum k nadšeným ováciám. Veľkou mierou však k tomu prispel aj flexibilne sprevádzajúci orchester citlivo reagujúci na čitateľné gesto svojho dirigenta. Bol to nesporne vrchol celého koncertu.

Záverečná skladba večera potvrdila, že ťažisko koncertu spočívalo hlavne na sólových husľových skladbách so sprievodom orchestra. Kompozíciu Umeleckí bratia pre dvoje huslí a orchester napísal Béla Kéler so svojim priateľom, huslistom Jozefom Dubecom v roku 1861, keď ho obaja umelci spolu uviedli ako sólisti 23. júna 1861 v Budapešti. B. Kéler zamýšľal usadiť sa v Budapešti, keď tu dokonca založil vlastný orchester. Na základe rôznych nepriaznivých okolností odchádza však v roku 1862 do Wiesbadenu, mesta jeho najdlhšieho umeleckého pôsobenia. K uvedeniu skladby Umeleckí bratia si Pavel Burdych prizval koncertného majstra Symfonického orchestra Dunakeszi Dobaya Sabolča. Vytvorili spolu vynikajúci sólistický tandem, ktorý s podporou orchestra a citlivo sprevádzajúceho dirigenta, pripravili výbornú bodku za krásnym hudobným večerom. V uhorskom štýle koncipovanej skladbe s melodickým pomalým úvodným dielom a rýchlym nasledujúcim dielom, prejavili obaja umelci zmysel pre súhru, akceptovanie sa vo vedení melodickej linky, ako aj neomylnú techniku a maďarský esprit. Orchester sa vďačnému a vnímavému publiku odvďačil prídavkom - skladbou Spomienka na Bardejov, ktorá je zaujímavá tým, že Johannes Brahms z nej použil 32 taktov pre svoj svetoznámy 5. Uhorský tanec.

Dramaturgia koncertu zostavená z tvorby jedného skladateľa, o to viac, že ide o skladateľa, ktoré renesancia tvorby v pomalých postupných krokoch ešte iba prebieha, prináša so sebou mnohé riziká, jedným z nich môže byť aj pocit umeleckej jednotvárnosti, blížiacej sa k nude. Uvedený koncert však ukázal pravý opak. Poukázal na fakt, že orchestrálna tvorba Bélu Kélera, aj keď sa pohybuje skôr v rovine dobovej zábavnej hudby, dokáže zaujať aj súčasného poslucháča, dokáže sólistu postaviť pred nové zaujímavé umelecké méty a táto tvorba má svoje miesto aj na súčasných koncertných pódiách. Treba len dúfať, že po nej stále viac siahnu aj naše slovenské orchestrálne telesá, či komorní hráči a speváci. Na záver treba už len vysloviť hlboké poďakovanie Spoločnosti Bélu Kélera za jej neochvejnú činnosť pri objavovaní stále nových klenotov z tvorby bardejovského rodáka Bélu Kélera.

Autor: Karol Medňanský

písané z koncertu 31. júla 2018