Kélerovi potomkovia

Od Alberta po Sebastiana

Béla Kéler po sebe nezanechal iba rozsiahle hudobné dielo, ale aj rodinu, ktorej potomkovia dnes žijú v rôznych častiach Európy. Predstavenie línie jeho potomkov – od syna Alberta až po prapravnuka Sebastiana – odhaľuje pútavý príbeh rodinného dedičstva, spracovania starých dokumentov a postupného návratu rodiny k svojim bardejovským koreňom.

Priamu rodinnú líniu otvára Kélerov jediný syn Albert Baum. Narodil sa 18. mája 1866 vo Wörsdorf im Taunus ako nemanželský syn Bélu Kélera a Amálie Baum (1843–1930). Priezvisko Baum nosil preto, že oficiálny proces adopcie, ktorý Kéler inicioval, prerušila skladateľova nečakaná smrť v novembri 1882.

Albert Baum neskôr pôsobil ako školský inšpektor (konrektor v. v.) v nemeckom meste Bad Wildungen. Vo svojich spomienkach i v historických listoch zdôrazňoval, že k nemu otec prechovával najhlbšiu lásku, zabezpečil mu kvalitné vzdelanie a viedol ho k úcte k hudbe a rodinným koreňom.

Na rodinnú líniu Alberta Bauma dnes prirodzene nadväzuje jeho pravnuk a Kélerov prapravnuk Sebastian, ktorý žije v Berlíne.

Hudba sprevádzala rodinu Alberta Bauma po celé generácie. Sebastian spomína, že ako dieťa z rádia občas počúval Kélerove skladby a vedel o svojom slávnom prapradedkovi. Politické pomery 20. storočia však rodine dvakrát za sebou znemožnili navštíviť Bardejov. Najprv to bol nástup nacizmu v roku 1933, ktorý zasiahol do života Albertovi Baumovi, a neskôr, v druhej polovici 20. storočia, rozdelenie Európy železnou oponou, v dôsledku ktorého sa do mesta svojich predkov nemohli pozrieť ani Albertove deti a vnúčatá.

Zlom nastal vďaka výskumu nemeckej bádateľky Agnes Schirwarth. Pri príprave svojej knihy o histórii rodu Kéler (2012), objavila v Múzeu mesta Wiesbaden rodinné pamätné predmety, ktoré tam kedysi venovala Sebastianova matka (vnučka Alberta Bauma). Tento objav spustil reťazec stretnutí, vďaka ktorým Sebastian spoznal bardejovského pedagóga Petra Bubáka, huslistu Pavla Burdycha a nadviazal úzku spoluprácu so Spoločnosťou Bélu Kélera.

Osobitne významná bola Sebastianova spolupráca pri spracovaní Kélerovej korešpondencie. Listy adresované rodine (najmä sestre Emílii), ako aj vydavateľstvám Schott a Bote & Bock, boli napísané starým nemeckým rukopisným písmom (kurentom). Hoci sa Sebastian toto staré ručné písmo v škole neučil, postupne sa ho naučil čítať a prepisovať do dnešného latinského písma:

"V súčasnosti dokážem písmo Bélu Kélera čítať pomerne dobre. Pri mnohých veciach som však musel ešte pátrať."

Postupne sa mu tak odkrývala mozaika každodenného života jeho predka – jeho cestovanie železnicou po Európe, starosť o rodinný majetok a financie, precíznosť vo vzťahu k vydavateľom či neustále úsilie presadiť vlastnú hudbu.

Sebastian dnes navštevuje Bardejov, najmä počas letných koncertov Kultúrneho leta Bélu Kélera. Pri svojich návštevách navštevuje hrob prapraprastarých rodičov na evanjelickom cintoríne, expozíciu Bélu Kélera v Šarišskom múzeu v historickej radnici (kde sa nachádzajú aj husle, ktoré jeho rodina venovala mestu Bardejov), Kélerov rodný dom na Radničnom námestí i Park Bélu Kélera s hudobnou lavičkou v Bardejovských Kúpeľoch.

"Páči sa mi, že nie som iba turista, ale že mám k mestu osobný vzťah. Bardejov mi bol sympatický už pri prvej návšteve. Obyvatelia mesta sa vzorne starajú o svoje hudobné dedičstvo."

Kélerova rozvetvená rodina dnes žije v rôznych krajinách Európy. Jednotliví potomkovia si uchovávajú vlastné spomienky, rodinné fotografie a dokumenty viažuce sa k slávnemu skladateľovi.

Príbeh Kélerových potomkov – od Alberta Bauma cez nemeckú líniu rodiny až po Sebastiana – ukazuje, že skladateľov odkaz nie je iba predmetom historického výskumu. Je živou súčasťou rodinnej pamäte, ktorá sa po desaťročiach opäť prirodzene prepája s Bardejovom.

Spoločnosť Bélu Kélera si nesmierne váži záujem a podporu všetkých potomkov, ktorých osobný vzťah k Bardejovu tvorí prirodzený a živý most medzi minulosťou a súčasnosťou.